Videl som starčeka, ktorý pomaly, s trasúcimi sa kolenami kráčal po ulici opierajú sa o jeden špeciálny vozíček. Na Slovensku som zatiaľ žiadny podobný nevidel (možno iba preto lebo nebývam v meste), je to štvorkolieskový vysoký vozíček o ktorý sa starší človek môže oprieť keď kráča. Vedľa neho kráčala jedna žena, evidentne jeho opatrovateľka, ktorá bola pripravená pomôcť mu vždy keď o niečo zakopol, alebo sa mu podlomili kolená. Najprv som sa veľmi čudoval že prečo ten starček nesedí na vozíčku (teraz mám na mysli ten klasický, nie ten čo slúži na podopieranie), veď aj keď sa podopieral tak ledva kráčal a stále sa potkýnal, takže mu jeho opatrovateľka musela neustále pomáhať. Až neskôr som pochopil. Pre toho starčeka bolo dôležité že chodí na vlastných nohách, že ho nemusí tiekto tlačiť na vozíku. Síce sa musel opierať o vozík a niekto musel byť stále pri ňom, boli to jeho vlastné nohy ktoré ho niesli. A napriek tomu že ho to pravdepodobne stálo hodne námahy, pokračoval ďalej, nevzdával to.
Vtedy som si pomyslel na to ako často som ja lenivý, raz sa mi nechce učiť, inokedy ísť vysypať smeti, upratať si izbu atď. Alebo ako rýchlo sa viem vzdať ak sa mi niečo nedarí, či to už je pri písaní úlohy z matematiky pri ktorej ma akosi žiadne riešenie nenapadá, alebo pri programovaní kedy nie a nie prísť na to čo je príčinou chybového hlásenia. Vtedy sa na to radšej vykašlem a idem si mrknúť telku alebo pozrieť či som nedostal novú e-mailovú správu. Ten starček to však nevzdával, pokračoval ďalej. A podobne by som aj ja mal byť vytrvalý a usilovný, najmä teraz kým som mladý a zdravý. Lebo ak budem lenivý a nevytrvalý teraz, tak si neviem predstaviť aký budem vo veku ako bol ten starček.
